Farský kostol, ktorý je od začiatku jestvovania farnosti zasvätený k úcte sv. Alžbete Uhorskej, bol postavený ako gotický a bol priestranný, je postavený z kameňa a nie z pieskovca, ako sa uvádza v mnohých literatúrach. Svätyňa je zakončená klenbou. Nad svätyňou vo vežičke (tzv. sanktusnik) sa nachádzal malý zvon. Vo svätyni bol gotický oltár starobylého tvaru a zaroveň aj kamenné pastoforium (zachovalo sa dodnes), na druhej strane oltára bolo aj tzv. libriferium spolu so sedesom pre kňaza a miništrantov, ale tie sú zamurované. Pod kostolom by mala byť krypta, no nikde nie je k nej zatiaľ nájdený vchod.
Kostol prešiel mnohokrát rôznymi prestavbami, a to v roku 1560, kedy evanjelici pristavali k severnej stene empory, 1711 – kedy bol v kostol prestavaný do baroka, a posledný väčší stavený zásah bol v rokoch 1825 – 1830, kedy zhorela strecha a veža kostola, tie boli nasledovne opravené, ďalej bola pristavená bočná loď a sakristia, v rokoch 1940 – 1043 sa previedli rozsiahle úpravy vo vnútri kostola a veže, dodnes však nestratil stopy svojej starobylosti.
Podľa kanonickej vizitácie z roku 1674 na hlavnom, ešte vtedy gotickom oltári, stála socha Panny Márie s malým Ježiškom na rukách, ktorú obklopovali sochy sv. Alžbety Uhorskej a sv. Márie Magdalény. Medzi kalichmi bol evidovaný aj jeden medený kalich, ktorý bol darom ilavských mešťanov. Vizitátor našiel len málo zachovalého liturgického oblečenia. Počet konvertitov bol približne 1300. Spomína sa aj niekoľko kusov starého železa, ktoré pochádzajú z roztopených zvonov.
V interiéri kostola sa v 18. storočí uplatnil barokový sloh, o čom svedčí hlavný oltár, bočný oltár Ukrižovania a kazateľnica. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1766 na zbarokizovanom hlavnom oltári s plastickým vyobrazením Svätej Trojice bol už obraz sv. Alžbety Uhorskej. Pri obraze z dvoch strán stáli sochy mučeníkov sv. Floriána a sv. Šebastiána. Obraz bol v roku 1879 nahradený novým od svetoznámeho maliara Jozefa Božetecha Klemensa a na oltári dominuje dodnes. Cena obrazu bola 400 zlatých. Bočný oltár Ukrižovania je taktiež z 18. storočia. V strede sa nachádza obraz Ježiša Krista na kríži, v plastickom baldachýnovom nadstavci je súsošie Boha Otca a anjelov.
Z 18. storočia pochádzajú vzácne a posvätné relikvie: čiastka zo Svätého Kríža pochádzajúca z Mantovy, iná čiastka zo Svätého Kríža Spasiteľa z Ríma, kostička z telesných ostatkov sv. Alžbety Uhorskej z Viedne a sv. Šebastiána prinesená z Ríma, ktoré majú bližší vzťah k chrámu. Listiny o ich pôvode a pravosti sú uchované v archíve belušskej farnosti.
K rozsiahlejšej úprave došlo v roku 1804 predovšetkým na kostolnej veži. Pri týchto prácach umiestnili na vežu hodiny, ktoré boli zakúpené zo zbierok veriacich. V roku 1808 dostal kostol na sedem rokov odpustky povolené aj samotným pápežom Piusom VII pri príležitosti zvolenia Jozefa Klucha za nitrianskeho biskupa. O tom svedčí aj samostatná listina, ktorá bola zaslaná biskupom do farnosti.
Pri rozsiahlom požiari, ktorý postihol Belušu 15. 9. 1827, zhorela strecha kostola i veže, a pri ktorom sa roztavili aj zvony. V nasledujúcom roku osadili nové strechy, pričom všetky práce financoval František Xaver II. Königsegg. Svetský patrón hradil aj postavenie klasicistického oltára zo súsoším Piety v bočnej kaplnke chrámu v roku 1829.
Konsekračná listina kostola je z roku 1832, v ktorej sa píše nasledovné: „Dňa 1. 7. 1832, čo pripadlo na tretiu nedeľu po Duchu Svätom, jeho excelencia najdôstojnejší pán biskup Jozef II. Vurum, nitriansky sídelný biskup, slávnostne konsekroval farský kostol v meste Beluša v trenčianskom archidiakonáte v Trenčianskej župe, nakoľko nejestvoval nijaký dôveryhodný doklad, či bol niekedy konsekrovaný. Spolu s nim bol konsekrovaný oltár na počesť sv. Alžbety Uhorskej, kráľovnej a vdovy. Do hlavného oltára vložil relikvie svätých mučeníkov Klementa, Inocenta, Kandida a udelil obvyklé odpustky. Na tejto slávnosti sa zúčastnil osvietený a najdôstojnejší pán Ján Marich, titulárny biskup zo Skutari a titulárny opát Panny Márie z poľa ostrihomského, kanonik – lektor katedrály zo Stolného Belehradu, ktorý pána biskupa sem z Nitry do prevádzal aj s Jánom Černohorským, titulárnym opátom Panny Márie z Bierešu a farárom v Rybanoch. Ostatné úkony pri konsekrácii konali kňazi z biskupovho sprievodu, a to Ján Kelečéni, tajomník a biskupský ceremoniár, kňazi z blízka i ďaleka. Slávnostnú kázeň predniesol farár z Tepličky nad Váhom ThDr. Andrej Kosper.“ Listina je opatrená podpismi a pečaťami konsekrátorov.
Počas prvej svetovej vojny 6. 10. 1916 zrekvirovali päť zvonov pre vojenské účely, chýbajúce zvony sa nahradili novými v roku 1923 z milodarov Belušanov žijúcich v Amerike. V roku 1908 sa od blesku zapálila šindľová strecha na veži. Pri oprave ju nahradili plechovou. Výška veže aj s krížom merala 41 metrov.
V rokoch 1928 – 1929 boli na steny chrámu umiestnené kolorované plastiky krížových ciest, v rokoch 1940 – 1943 bola posledná rozsiahla stavebná úprava kostola a následne bol kostol vymaľovaný do barokového slohu.
Ďalšie úpravy kostola boli nasledovné: zakúpenie a inštalácia nového organu (1958), do svätyne boli osadené dve vitrážové okná od V. Hložníkovej – sv. Cyril a sv. Metod, osadili sa aj okná v hornej časti kostola s motívmi siedmich sviatostí (1970), zavedenie elektrického temperovania kostola (1980), reštaurovanie malieb a oltárov v kostole (1985), osadenie nových hodín na vežu (1989) výmena plechu na streche veže za medený (1990), parková úprava okolo kostola (1993), opravená a obnovená fasáda kostola z vonku (2002), opravené všetky poškodené vitrážové okná a nanovo osadené do drevených dubových rámov, natretá plechová krytina kostola (2007), prevedená kompletná výmena eklektického vedenia v kostole a vo veži kostola (2010), obnova zavlhnutých omietok interiéru kostola (2011), prevedenie reštaurátorského výskumu vo vnútri kostola (2012), odhalenie renesančný fresiek z roku 1631 na základe reštaurátorského výskumu (2012), vymaľovanie kostola a zreštaurovanie fresky „Božie oko“ v presbytériu (2012) zreštaurovanie konsekračných krížov na stenách kostola (2013), osadenie gotického visiaceho večného svetla (2013).